Keď sa miestni v Keni zmobilizovali, odišli sme, hovorí Vladimír Krčméry

Bratislava 11. februára 2017 (TASR/HSP/Foto:TASR-Pavel Neubauer)

Vzdelanie je dobrou stratégiou pre budúcnosť Keňanov. “Ak im dáme vzdelanie a šancu na férový život, nebudú chodiť do Európy. Nebudú, lebo majú toľko svojej národnej hrdosti a my ich ešte utužujeme. Hovoríme im, vy nepotrebujete Európanov, musíte sa sami postaviť na nohy.” Uviedol to pre TASR slovenský lekár a zakladateľ zahraničných humanitárnych misií v krajinách tretieho sveta Vladimír Krčméry, ktorý sa podieľa na rôznych humanitárnych projektoch v Keni

“Niekedy sme na nich zlí, trváme na tom, aby sa sami postavili na nohy. To percento, ktoré sa zmobilizuje, nie je veľké, ale sú z nich potom osobnosti,” zdôraznil Krčméry. Zároveň dodal, že keď sa ľudia v Keni zmobilizovali, humanitárni pracovníci odišli a prenechali všetko na nich.

Priznal, že spolupráca s Keňanmi nie je vždy najľahšia. Chyba je podľa neho v počiatočnej výchove. “Začiatočná výchova, keď sa začne skoro, je v poriadku. Oni však žijú vo veľmi chudobnom prostredí slumov, kde rodičia sú nezamestnaní, takže je tam dosť sexuálneho násilia, nedostatok jedla, do školy sa dostanú neskoro. Obyčajne ich využívajú na to, aby zbierali odpadky, handry, triedili odpad, skrátka na treťotriedne činnosti. Väčšina mesta má takéto nízko motivujúce zamestnanie,” uviedol slovenský lekár.

Podľa neho sa investícia do vzdelávania a zdravotníctva na celom svete ukázala ako zmysluplná. “V podstate Latinská Amerika sa na základe tejto stratégie odlepila od dna. Okrem Bolívie tam už nemáte rozvojovú krajinu. To je úžasné,” dodal.

Domnieva sa, že predškolská výchova je podľa neho kľúč i na rómsku problematiku na Slovensku.

Vladimír Krčméry sa rozvojovej pomoci v Afrike začal venovať ešte v 90. rokoch. V roku 1999 otvoril v Sudáne prvú kliniku, ktorá funguje dodnes a je podľa neho najlepšou v Južnom Sudáne v Mapuordite. “Cestou do Sudánu musíte ísť cez Keňu, cez Nairobi,” upozornil Krčméry na to, ako sa začali kenské projekty pedagógov a študentov Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave, ktorú zriaďoval.

“Tam sme stretli takú sestru, charizmatickú Írku, ktorá ako Matka Tereza zbierala deti z ulice. Tak sme sa k nej pridali a detská organizácia eRko – Hnutie kresťanských spoločenstiev detí vyzbieralo peniaze asi na päť jednoduchých škôl typu letiskovej haly z plechu, ktoré slúžili od pondelka do piatka ako škola, v sobotu ako telocvičňa a v nedeľu ako kostol,” spomína na začiatky.

Zo škôl sa podľa neho ešte dve či tri zachovali. Keňania ich postupne premenili na kamenné školy. Uvedomoval si však, že škola je dlhodobou stratégiou a oni potrebovali niečo krátkodobé. Preto začali zakladať kliniky.

Vladimír Krčméry tvrdí, že si museli začať školiť vlastných ľudí. Zo slumov zobrali 30 najchudobnejších detí a dali im vzdelanie, ktoré si v Keni nemôže nikto dovoliť, keďže vysoká škola stojí 10.000 eur ročne. “To nikto nezaplatí, sú to obrovské peniaze. A títo ľudia už teraz v slumoch pracujú samostatne. My sme si vlastne vyškolili vlastných ľudí, pretože s miestnymi to nie je jednoduché, oni majú iný štýl práce,” konštatoval lekár.

Zároveň však dodal, že mnohí z ich študentov sa dostali po celej Afrike na vedúce pozície a sú z nich silné osobnosti.