Ján Čarnogurský o rozvoji slovensko-ruských vzťahov v súčasnej komplikovanej medzinárodnej situácii

Bratislava 19. februára 2016 (HSP/Foto:TASR-Michal Svítok)

Ján Čarnogurský už dávnejšie odišiel z politiky a venuje sa advokátskej praxi. Je známy svojím kladným postojom k Rusku, kvôli čomu na Slovensku získal nálepku rusofila. Zaujímalo nás, či s tým má problémy a ako vlastne k týmto názorom dospel

Ruské centrum vedy a kultúry (RCVK) si v týchto dňoch pripomína 15. výročie pôsobenia na Slovensku. V rámci slávnostných podujatí sa 30. januára konal aj okrúhly stôl, pri ktorom sa zamestnanci centra a hostia z Ruska stretli so zástupcami hlavných partnerských organizácií na Slovensku – Asociácie rusistov Slovenska, Slovensko-ruskej spoločnosti, Zväzu Rusov na Slovensku a pod. Hodnotili 15-ročnú spoluprácu a diskutovali o možnostiach jej rozšírenia a skvalitnenia v budúcnosti.

V závere okrúhleho stola zástupca riaditeľa Rossotrudničestva (organizácia, ktorá sa zaoberá spoluprácou so zahraničnými partnermi v oblasti vedy, kultúry a techniky so sídlom v Moskve) Alexander Raďkov odovzdal ocenenia a diplomy viacerým slovenským občanom, ktorí sa najviac zaslúžili o rozvoj slovensko-ruských vzťahov. Jedným z ocenených bol aj predseda Slovensko-ruskej spoločnosti, slovenský expremiér a exposlanec JUDr. Ján Čarnogurský.

JUDr. Ján Čarnogurský sa narodil 1.1. 1944 v Bratislave. Absolvoval Právnickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe v roku 1969, v roku 1971 získal doktorát práv na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobil v disidentskom hnutí v Československu a v novembri 1989 patril medzi posledných politických väzňov v Československu. V rokoch 1989 – 1990 bol podpredsedom federálnej vlády ČSFR, v rokoch 1991 – 1992 bol predsedom vlády Slovenskej republiky a v rokoch 1998 – 2002 bol ministrom spravodlivosti SR. V rokoch 1993 – 1995 bol podpredsedom Parlamentného zhromaždenia OBSE. V rokoch 1990 – 2000 bol predsedom Kresťanskodemokratického hnutia. V súčasnosti pôsobí ako advokát v Bratislave. Je ženatý, má štyri deti.

Nikdy neskrýval svoje postoje a názory. Už dávnejšie je známy svojím kladným postojom k Rusku, kvôli čomu na Slovensku získal „nálepku rusofila“. Zaujímalo nás, či s tým má problémy a ako vlastne k tejto orientácii a názorom dospel.

Prezradil, že presne sa nedá určiť, kedy sa stal rusofilom, bolo to už veľmi dávno. Mnohí na Slovensku a v EÚ často spájajú kladný postoj k Rusku s rovnakým vzťahom k bývalému ZSSR a komunizmu. Ján Čarnogurský podčiarkol, že je to dosť veľká chyba.

„To sú absolútne odlišné veci. Všeobecne bol známy môj negatívny postoj k bývalému vedeniu Sovietskeho zväzu a činnosti Komunistickej strany – ako v ZSSR, tak aj v Československu. Ale nemiešajme jablká a hrušky. Rusko je v súčasnosti úplne odlišné – nie je to „dcérska spoločnosť“ Sovietskeho zväzu. Aj v časoch totality som kladný vzťah k Rusom, k rusofilstvu a k slovanstvu. Súčasný ruský štát je úplne iný ako ZSSR. Preto by Európania mali lepšie rozumieť našim východným susedom a lepšie s nimi spolupracovať. Bude to prospešné pre obidve strany a dokonca rusofilstvo s tým nemá nič spoločné – ide o vzájomne výhodnú spoluprácu štátov EÚ a Ruska,“ podčiarkol.

V posledných mesiacoch Rusko nemá práve najlepšie vzťahy s EÚ a USA a rusofilstvo sa v súčasnosti takpovediac príliš nenosí… Na otázku, či nemá problémy s tým, že mu mnohé médiá, analytici, politici a iní „kompetentní“ dali nálepku rusofila, odpovedal:

„Nech si každý myslí čo chce. Rusko je dlhoročný strategický spojenec Slovenska. Stáročiami Slováci a Rusi mali dobré vzťahy. Sú to dva slovanské bratské národy. Ich vzájomná náklonnosť je prirodzená. Ešte štúrovci vyzývali Slovákov, aby mali s Rusmi priateľské vzťahy. Spolupráca Ruska a Slovenska je historická realita – aj napriek problémom, ktoré Rusko v súčasnosti má so západným svetom. Či sa to dnes niekomu páči alebo nie, ale v súčasnosti práve v Rusku pozdvihli zástavu slovanstva a spolupráce slovanských národov v rôznych krajinách. Preto rozvoj dobrých vzťahov medzi Slovákmi a Rusmi je celkom logický proces. Áno, v minulosti som vystupoval proti komunistom, ale nie proti Rusom – nie je v tom nič protirečivé. V Rusku teraz nie je žiadna totalita, nevládne tam komunizmus, je to slobodná demokratická krajina,“ dodal.

Odlišne od mnohých európskych politikov a analytikov sa pozerá aj na takzvaný „Krymský problém“. Nepovažuje pričlenenie Krymu k Rusku za anexiu, ale za nastolenie historickej spravodlivosti. Je presvedčený, že ruskí cárovia a komunistické vedenie ZSSR darovali Ukrajine príliš veľa území, ktoré vlastne s Ukrajinou nemali nič spoločné – Novorusko či mnohé lokality, kde žilo prevažne ruské obyvateľstvo a pod. Poslednou chybou bolo „darovanie“ generálneho sekretára ÚV KSSS Nikitu Chruščeva Krymu Ukrajine.

Je presvedčený, že podobná nerozvážna politika bývalého vedenia štátu sa po rozpade ZSSR Rusku vypomstila. Návrat Krymu do „rodného prístavu“ považuje za historickú spravodlivosť. Nemá žiadne ružové okuliare a nemyslí si, že konflikt na Ukrajine sa urovná rýchlo. Je presvedčený, že problémy na Ukrajine potrvajú dovtedy, kým kyjevské vedenie nezmení svoju politiku hlavne voči Rusku. “Bezpochyby Kyjev by mal rokovať s Doneckom a Luhanskom a dodržiavať Minské dohody. Zatiaľ sa však ukrajinská vláda nesnaží ukončiť ozbrojený konflikt na východe krajiny a permanentne tam sťahuje vojakov a ťažkú techniku.” Čarnogurský sa domnieva, že Kyjev by mal prestať s protiruskou politikou a pokúsiť sa postupne obnovovať dobré vzťahy so svojim východným susedom, aj keď je to v súčasnej situácii dosť problematické – hlavne preto, že ani ukrajinská vláda ani prezident nejavia o to záujem.

Čarnogurský má tiež iný názor ako mnohí európski politici a analytici aj v otázke vojenského konfliktu v Sýrii. Nemyslí si, ako to v súčasnosti zdôrazňujú viacerí západní a zaoceánski politici, že útek státisícov ľudí zo zón vojenských konfliktov na Blízkom východe je spôsobený bombardovaním ruského letectva. “Sú to práve občianske vojny, ktoré vypukli niekoľko rokov či mesiacov pred začiatkom ruských leteckých útokov v Sýrii. Rusi aktívne začali pomáhať Asadovi iba pred niekoľkými mesiacmi, ale v tom čase už množstvo utečencov zaplavilo Európu.”

Taktiež je presvedčený, že zastavenie prílevu migrantov do EÚ bude možné až po skončení vojenských konfliktov na Blízkom východe. Potvrdil, že migrantov nechce Turecko ani viaceré susedné bohaté arabské krajiny, ktoré nemajú záujem pomáhať svojim náboženským bratom. Majú s nimi výrazné rozpory a nepovažujú ich za blízkych „priateľov“.

Čarnogurský ako skúsený politik vníma, ako sa mení postoj k utečencom u európskych politikov, aj u obyvateľov EÚ. Kým ešte pred niekoľkými mesiacmi ich viacerí vítali s otvorenou náručou, v súčasnosti po viacerých násilných činoch migrantov ich mnohí Európania považujú už za nevítaných hostí a žiadajú, aby ich posielali naspäť. Hlavný problém Ján Čarnogurský vidí v tom, že drvivá väčšina migrantov sa nikdy neprispôsobí európskemu životnému štýlu a stále budú robiť obrovské problémy. Niektorí sa určite pripoja aj k teroristom.

Od medzinárodných problémov sme sa vrátili domov. Ján Čarnogurský podrobne porozprával o činnosti Slovensko-ruskej spoločnosti. Podčiarkol, že to nie je žiaden biznis klub: členovia spoločnosti rozvíjajú spoluprácu s ruskými kolegami v oblasti kultúry, partnerské vzťahy medzi regiónmi a pod. Prezradil, že v súčasnosti má Slovensko-ruská spoločnosť 550 členov. Spoločnosť má aj vlastnú webovú stránku, pomocou ktorej vedenie SRS informuje svojich  členov aj širšiu verejnosť o zaujímavostiach v ruskej kultúre, ekonomike a politike. Komentuje aj slovenské postoje voči Rusku.

„V Slovensko-ruskej spoločnosti sa spojili ľudia najrôznejšej orientácie. Svoje rôzne názory v iných oblastiach si ponechávame, záujem a náklonnosť k Rusku máme spoločné. Hľadáme spojenie medzi vymoženosťami európskej integrácie a tradičným slovenským rusofilstvom. Inými slovami, v podmienkach členstva Slovenska v Európskej únii hľadáme uplatnenie pre ono kollárovské: „O mocné tomu tam opri se dubisko,“ povedal Ján Čarnogurský.

Zaujímalo nás, ako vidí Ján Čarnogurský postavenie Rusov žijúcich na Slovensku – ako sa majú správať v mimoriadne komplikovanej politickej situácii, kedy Rusi majú obrovský záujem o rozvoj dobrých vzťahov medzi Ruskom a Slovenskom, avšak Rusko v súčasnosti nemá práve najlepšie vzťahy s EÚ. Ako by sa v tejto situácii mali správať tunajší Rusi – môžu otvorene vyjadrovať svoje názory a postoje alebo by mali radšej „čušať“?…

„Slovensko je slobodná demokratická krajina a pre všetkých jej občanov platia rovnaké pravidlá. Navyše, väčšina tu žijúcich Rusov má slovenské občianstvo a tak, ako všetci ostatní naši občania, majú právo slobodne vyjadrovať svoj názor. Môžu sa zúčastňovať na mítingoch a iných verejných zhromaždeniach a vyjadrovať svoje postoje. Mimochodom, prevažná väčšina tunajších Rusov je proti rozmiestneniu cudzích vojsk na Slovensku a budovaniu zahraničných vojenských základní. Je to názor aj celej Slovensko-ruskej spoločnosti. Organizujeme protestné akcie proti základniam NATO na Slovensku a Rusi, ktorí tu žijú, sa môžu pripájať k našim akciám,“ zdôraznil Ján Čarnogurský.

Pripomenul, že aj keď cieľom Slovensko-ruskej spoločnosti je podpora a rozvoj slovensko-ruských priateľských vzťahov v oblasti kultúry, vedy, ekonomiky, športu, spoločenských stykov, združenie sa nevyjadruje k otázkam vnútornej a vonkajšej politiky Ruskej federácie. Niektoré udalosti v zahraničí však pochopiteľne môže komentovať. Takisto členovia združenia neskrývajú svoje slovanofilské názory a postoje.

Zhováral sa Eugen Rusnák