Ján Čarnogurský: Kto je konšpirátor II.

Bratislava, 24. júna 2017 (HSP/Foto: TASR-Martin Baumann)

Svetovú tlač – aj nás – zaujalo, aký obrat vo svojom programe urobil Donald Trump po zvolení za amerického prezidenta.  

Počas volebnej kampane pripúšťal kladné vlastnosti Vladimíra Putina a nadával na Čínu, vyhlasoval, že zotrvanie Baššára Asada ako sýrskeho prezidenta je pre neho druhoradé, prvoradý je boj proti Islamskému štátu, NATO pokladal za zastaranú organizáciu a nad jej budúcnosťou kládol otáznik, s Ruskom chcel spoločne bojovať proti terorizmu.

Po svojom zvolení za amerického prezidenta je to opačne. Čínskeho prezidenta pozval na večeru na Floridu, s Vladimírom Putinom sa zatiaľ dvojstranne nestretol (s výnimkou stretnutia na G20), na sýrske letisko nechal vypustiť rakety, odstúpenie prezidenta Asada sa stalo pre neho prvoradým, spoluprácu s Rusmi v Sýrii fakticky obmedzil, NATO pokračuje v budovaní infraštruktúry okolo Ruska. V amerických a západných médiách udáva tón protiruská rétorika. V západných štátoch, vrátane Slovenska, prijímajú zákony na obmedzenie slobody slova aj združovania ako v predvojnových časoch.

Pýtame sa, čo je príčinou, veď nič dramatické sa od jeho voľby nestalo? Odpoveď nám – možno – dáva Barack Obama.

V aprílovom čísle roku 2016 amerického časopisu The Atlantic napísal Jeffrey Goldberg rozsiahly článok Obamova doktrína (The Obama Doctrine). Na základe mnohých rozhovorov s prezidentom Barackom Obamom opísal jeho (Obamov) pohľad na medzinárodné krízy, ktoré musel riešiť a kto a čo všetko v nich hralo úlohu.

V roku 2011 sa na Blízkom východe rozhorela Arabská jar. Pre Západ sa ukázalo ako dôležité využiť boje v jednotlivých krajinách na zvrhnutie plukovníka Kaddáfiho v Líbyi a prezidenta Asada v Sýrii. Kaddáfiho zvrhli, keď americké a francúzske letectvo bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN zasiahlo do pozemných bojov na strane vzbúrencov.

V Sýrii bojovala vláde verná armáda úspešne proti opozícii. Celá západná propagandistická mašinéria pracovala proti Asadovi. Obviňovali ho z najrôznejších vojnových zločinov. Americké médiá vytvárali atmosféru, aby Spojené štáty otvorenejšie podporili povstalcov proti Asadovi. V takej situácii vtedajší prezident Barack Obama v auguste 2012 vyhlásil za červenú líniu pre zásah USA,  ak Asad použije chemické zbrane proti vlastnému obyvateľstvu.

V auguste 2013 došlo  v Sýrii k použitiu chemických zbraní. Prezident Asad popieral, že jeho armáda použila chemické zbrane, ale západná propaganda to váľala na neho (rovnako ako teraz útok chemickými zbraňami v Idlibe).

V tomto texte nebudem riešiť kto bol vinníkom.  Na prezidenta Obamu sa začal stupňovať tlak, aby dodržal slovo a zaútočil na Sýriu. Zaujímavé je, kto vykonával tlak. Pre vojenský útok by prezident potreboval súhlas Senátu. Viceprezident Joe Biden bol z titulu svojej funkcie predsedom Senátu. Biden povedal prezidentovi, že v Senáte nie je nálada na súhlas pre začatie novej vojny, po vojne v Iraku a v Afganistane, ktoré stále viazali americkú armádu. Tlak vykonával takzvaný zahraničnopolitický establišment.

Nikto nedokáže pomenovať, kto všetko patrí do zahraničnopolitického establišmentu, ale ten vypracoval pravidlá pre americkú zahraničnú politiku, ktorých sa musí držať aj prezident. Barack Obama nazval v článku pravidlá „Washingtonským scenárom“ (Washington playbook).

Rozhodne nevypracoval pravidlá a neobnovuje ich žiadny voličmi volený orgán. Nikto sa ku nim ani verejne neprihlási. Ale existuje. Washingtonský scenár vyžaduje najmä v určitých krajinách ozbrojený zásah.  V rámci tlaku začali americké médiá písať, aby americká armáda zaútočila, prečítajte si aj naše mainstreamové noviny z tej doby. Niektorí spojeneckí predsedovia vlád žiadali útok (britský predseda vlády David Cameron, francúzsky Emmanuel Valls).

Obamovi sa do útoku nechcelo. Vedel, že zapletenie sa do vojny v Sýrii by znamenalo účasť v ďalšej mnohoročnej vojne. Ale tlak zahraničnopolitického establišmentu nemohol len tak ignorovať. Využil zhodu okolností. V auguste sa konal v tureckej Antalyi summit skupiny G20. Zúčastnil sa ho on aj ruský prezident Vladimír Putin. Obama súkromne požiadal Putina, aby sa ponúkol, že vykoná tlak na prezidenta Asada, že  vyvezie všetky chemické zbrane do Ruska. Putin súhlasil, Asad súhlasil a vojenský útok už nebol ani propagandisticky uskutočniteľný. Obama sa dokázal vzoprieť washingtonskému establišmentu a nerobiť politiku podľa jeho scenára. Onen deň nazýva Obamav v článku dňom svojho oslobodenia. Tak vyzerá sloboda amerického prezidenta pri vykonávaní zahraničnej politiky.

Jeffrey Goldberg napísal akési pokračovanie svojho článku v aprílovom čísle tohto roku (The Obama Doctrine, R. I. P.,The Atlantic, April 2017). Porovnáva politiku Baracka Obamu a Donalda Trumpa v Sýrii. Dochádza k záveru, že Barack Obama sa dokázal vzoprieť washingtonskému scenáru, ale Donald Trump sa nedokázal. Dôkazom je celá politika Trumpa v Sýrii zatiaľ vrcholiaca raketovým bombardovaním sýrskeho letiska Šajrát. Donald Trump svoj deň oslobodenia zatiaľ nezažil.

Keď vás niekto obviní, že podliehate konšpiračným teóriám, vyzvite ho, aby vám menoval autorov washingtonského scenára. Odvolajte sa na Baracka Obamu.

Keď prezident Donald Trump skončí svoju funkciu, či v riadnom čase alebo predčasne, nepochybne odhalí ďalšie podrobnosti, kto a ako vykonáva nátlak na amerických prezidentov.

Ján Čarnogurský