Ive Vranskej Rojkovej vychádza nová kniha Láska v tieni vojny. Je reakciou na ukrajinský konflikt

Bratislava 29. februára 2016 (HSP/Foto:HSP)

Na knižný trh čoskoro príde nová kniha od Ivy Vranskej Rojkovej – Láska v tieni vojny. “Duša človeka sa prirodzene bráni, pociťuje odpor proti nepravde, nespravodlivosti, pokiaľ ju dokáže identifikovať alebo aspoň vytušiť”, hovorí autorka. Kniha Láska v tieni vojny je činom obrany proti nepravde. Vznikla pod vplyvom aktuálnych udalostí na Ukrajine a spôsobu, akým o nich médiá na Slovensku informovali. Fiktívny príbeh ľúbostného vzťahu, do ktorého zasiahla vojna, sa snaží o vyváženie spomínanej informačnej nerovnováhy.

Vojna o lásku a vojna devastujúca lásku – to sú dve vzájomne sa prelínajúce roviny príbehu mladej dvojice, ktorú rozdelí súčasný vojenský konflikt. Igor, pobúrený násilným prevratom v Kyjeve a otrasený upálením ľudí v Odese, pocíti hlas svedomia i korene predkov, preto odchádza ako dobrovoľník do novorosijskej domobrany. Nina retrospektívne skúma hlbiny ich lásky, aby v nich načerpala silu a našla cestu, ako ďalej žiť. V umeleckej výpovedi sa prelína do duše vnikajúca lyrizovaná próza s dynamikou epického románu, rozšíreného o bohaté faktografické informácie, približujúce pravdivý obraz udalostí na Ukrajine. Láska v tieni vojny je zároveň generačnou výpoveďou z čias rýchlych ťahov na geopolitickej šachovnici a novej vlny vojnovej eskalácie.

Vydáva ju Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov a je možné si ju objednať na mailovej adrese vsss@stonline.sk za cenu 9,90 eura.

Úryvok z knihy:

– Je to môj druhý domov, aj keď som sa narodil tu. Vlasť polovice mojich predkov. Vôbec mi nie je ľahostajné, čo sa tam deje, – začal si mi, ešte kým nám stihli priniesť pečenú hus, vysvetľovať dôvod svojho plánovaného odchodu na východoukrajinský, či novorosijský front. Na jedlo mi v mihu prešla chuť, v duchu som habkala, nezmohla som sa na slovo. Bola som v dvojnásobnom šoku.

– Ale to nie je to podstatné, – pokračoval si, kým som stihla vôbec dajako zareagovať. – Neviem si predstaviť, že by som dokázal spokojne nečinne žiť v tomto klamstvom nasiaknutom svete. Založiť si tu rodinu. Vychovávať deti. Možno to znie paradoxne, ale robím to práve pre budúcnosť detí. Preto, aby som sa vlastným deťom mohol pozrieť do očí, ak ich predsa len raz budem mať. Aby som nemusel zbabelo mlčať, ak sa ma syn opýta: „Otec, a ty si čo robil, keď nám rozbíjali svet?“ Rozumieš?

Paralyzovaná, neschopná slova, som si uvedomila, že po desiatkach zlostných komentárov a teoretizovaniach, čo by s kým bolo treba spraviť, to tentoraz myslíš naozaj vážne, a ostáva mi len bezmocne hľadieť na to, ako sa mi rúca celý svet, naša spoločná budúcnosť, o ktorú som sa opierala, odrazu počúvam všetko naraz – žiadna naša rodina, žiadne spoločné deti, a ani len ty a ja neostaneme pokope. O dva dni odchádzaš. Do vojny. Do celkom cudzej vojny. Darmo sám seba presviedčaš, že sa ťa týka! Neschopná slova som krútila hlavou a v sebe skloňovala: „Nie! Neblázni! Nesmieš! Nepôjdeš! Nechoď! Neodchádzaj! Nerob to! Ostaň tu! Nikam neodcestuješ!“ až kým sa z mojej záporne krútiacej hlavy nešťastne nevysypalo jedno z tých v nej premieľaných slov: – Nepôjdeš! – vyhŕklo zo mňa. – Nepustím ťa! – ozvalo sa na dôvažok.

Pohľad, akým si si ma premeral, ma zmrazil. Bol v ňom smútok a odcudzenie. Akoby som ti už nestála ani za výčitku. V mihu som pochopila, že som zas prestrelila. Neskoro. Slová sa nedali vziať späť. Nie tieto. Nie vyslovené v tejto chvíli.

Mimika tvojej tváre vyjadrovala krátky tvrdý zápas, aby si aj ty pod vplyvom emócií nevyhŕkol zo seba niečo, čo by ťa potom mrzelo.

– Tak teda nepustíš? Hm. – povedal si vyrovnaným, no strašne smutným hlasom. – To hovoríš ty, čo si videla, čo sa udialo v Odese? Dobre, beriem na vedomie. Ale povedz mi jedno, Nina, ty by si čo chcela? Obrúčku na prst a žiť šťastne až do smrti? Ty by si to mlčky dokázala? Ty by si mi to dovolila? A čo by si potom povedala deťom, ak by sa ťa opýtali, prečo žijú v takom zasvinenom systéme?

Zasvinenom lžou, pretvárkou, aj schvaľovaním nacizmu, keď „treba“. Veď pozri, kam to speje, štát začína štedro dotovať všetky tie rodové idiotizmy a dúhové exhibicionizmy, aby sa aj tu udomácnili a zdevastovali detské duše, mravnosť, kultúru, celú spoločnosť. Pre mňa to nie je prostredie, kde by sa dala založiť rodina.

Vidíš, že tu je všetko každému fuk! Ani na referendum tu ľudia nedokážu prísť, aby si ochránili najcennejšie hodnoty! Drepia za pecou a nestarajú sa o to, čo sa na nás valí, alebo tupo čučia do ešte tupšej telky, a takí dupľom nič nevedia. Všetko je jeden front. Počula si, čo v Odese kričali banderovskí neonacisti? „Moskali na noži!“ Hlavný útok sa vedie proti tradičnej slovanskej kultúre, mravnosti a pravej viere, a to rovnako tam, ako tu, ibaže inými prostriedkami. Tu vraždia duše, tam telá. Myslíš, že dokážem na toto všetko nečinne hľadieť? To by som bol onuca a nie muž! Chcem pomôcť tam, kde to má zmysel, kde sa zlu vzopreli.

Hlas ti postupne naberal na emotívnosti. Hoci si nekričal, cítila som vety švihať vzduchom ako bič. Navyše švihali mňa, i keď som už i tak ležala na zemi ako zbitý pes a nevládala sa ani brániť Áno, vedela som, čo sa udialo v Odese. Na Slovensku to vedel tak možno jeden človek z tisíca, lebo, čožeby naše „objektívne“ spravodajstvo o tejto prelomovej udalosti informovalo – o civilizačnom strete kultúrnej Európy 21. storočia s primitívnou barbarskou genocídou. Vtedy som u teba zažila po berkutovcoch druhé vzplanutie spravodlivého hnevu pri správach. Hoci sa od februára do mája odohralo už množstvo búrlivých udalostí – východ a juh Ukrajiny tiež vyšiel do ulíc, odmietol nezákonný štátny prevrat v Kyjeve,1 Krym na základe referenda vyhlásil autonómiu a pričlenil sa k Rusku1, v Donneckej a Luganskej oblasti vyhlásili ľudové republiky, chystali sa tu referendá 2 2 – „odeská vatra“ a spôsob, ako o nej médiá informovali, to bol šok. Najprv pre teba, vzápätí pre mňa.

Nepozdávalo sa ti už, keď v piatok 1. mája 2014 večer v telke tvrdili, ževraj „proruskí stúpenci v Odese napadli účastníkov pochodu za jednotnú Ukrajinu“. Keď sme sa v sobotu poobede stretli, bol si veľmi vážny a tvár ti zastieral zvláštny tieň, ako keď sychravá hmla sadne na zalesnené jesenné úbočia a pestrú paletu ich farieb stlmí do siva. Rovnaký sivý filter ti stlmil obvyklý jas duše. Naštrbeným hlasom si mi rozprával, že sa v Odese odohrala taká hrôza, že jej ani nevládzeš uveriť, preto si pol dňa zisťoval, čo sa tam skutočne stalo, a že to musím vidieť.

Prvý sme si však stihli pozrieť čerstvý šot večerných Správ RTVS ilustrovaný horiacou budovou a ozvučený informáciou, že „pri zrážkach medzi proruskými a ukrajinskými demonštrantami zahynulo najmenej 40 ľudí. Najviac obetí si vyžiadal požiar v Dome odborov, kde majú štáb proruskí ozbrojenci 3.“

Zúrivo si vstal z gauča a vyšiel z bytu na ulicu. Vrátil si sa po štvrť hodine nasiaknutý cigaretovým dymom. Bez slova si si ma k sebe prudko privinul a dlhú chvíľu hlasno mlčal. Neodvážila som sa na nič pýtať, i keď ma pokúšalo pripomenúť ti, koľko vnútorného boja a zapierania ťa stálo, že už dlhé mesiace, čo sme spolu, nefajčíš, a povzbudiť ťa, aby si s tým znova nezačínal.

Keď si domlčal, pustil si mi zábery z internetu, čo sa vlastne stalo. Zatiaľ čo „slovenská televízia“ vysielala zábery nemastného-neslaného požiaru budovy, tu som videla som čosi celkom iné – útok rozvášnených mladíkov zápalnými fľašami na budovu, z ktorej sa pokúšali oknami utiecť ľudia, ale do nich strieľali, ranených dobíjali na zemi tyčami. Šokovaná radostne pokrikujúcou mládežou pred Domom odborov a veselými dievčatami s odevnými doplnkami v ukrajinských farbách, pripravujúcimi ďalšie molotovove kokteily, som počúvala tvoje komentáre k spôsobu informovania koncesionárskych poplatníkov na Slovensku:

– Nemôžem počúvať už to ich slovíčkovanie. Čo sú to vôbec za slová, čo používajú?! Akí proruskí stúpenci, proruskí separatisti, proruskí ozbrojenci?! Veď sú to normálni tamojší obyvatelia! Mimochodom, v doneckej domobrane bojuje aj môj bratranec Kosťa. A teta Máša im varí. Jedinou ich vinou je že odmietajú kyjevský neonacizmus! Ak dačo, tak to sú proruštinoví stúpenci – to by som ešte bral. Nová samozvaná vláda postavila mimo zákon ich rodný jazyk, už i tak od rozpadu ZSSR drasticky potláčaný do úzadia, a to bola posledná kvapka. Neviem, čo by v ich situácii robili hentí všetci vyoblekovaní a vymachlení redaktoríci a redaktoríčky – tí proseveroatlantickí stúpenci, proneonacistickí deklarantisti, promanipulatívni odzbrojenci! Veď hovoria hotentótštinou! To nie je prirodzený jazyk! A ako každú vetu cizelujú! Skrúcajú tak, aby o ničom neinformovali a súčasne aby aspoň sem-tam čosi sedelo. Veď ich z lži a manipulácie usvedčuje elementárna logika a často aj zábery, čo ukazujú. To je profesionálna goebbelsovčina. Len nechápem takého človeka, že to dokáže robiť: buď je úplne tupý alebo skrz-naskrz predajný.

– Alebo sa boja, že prídu o prácu, – nesmelo som pridala ďalší dôvod, aby som trochu stlmila lavínu tvojho rozhorčenia.

– No veď vravím, skrz-naskrz predajní, – nedal si sa. – To by som radšej zametal ulice, ako takto klamať národ! Veď majú zodpovednosť!

– A možno veria tomu, čo vravia… – skúsila som namietnuť.

– Tak potom sú tupí a neprofesionálni. Majú povinnosť mať naštudované, čo hovoria. Veď tebe to snáď nemusím vysvetľovať.

– No, to by mali, – súhlasila som. – Len ak nevedia po rusky, a to dnes vie už málokto, tak odkiaľ sa dopátrajú pravdy?

– Nechajme to, – rozhodol si sa zmeniť tému. – Prepáč, nechal som sa uniesť. Ale také kecy a lži ma fakt mimoriadne vytáčajú. Veď si videla, čo naozaj bolo v Odese. Hentí ukážu figu borovú – horiaci Dom odborov. Je tam toho, jeden požiar navyše, však? A to že v tom dome zhoreli ľudia, to našu nami povinne platenú, no zaoceánsky poplatnú RTVS nezaujíma? A že to boli pokojní demonštranti, medzi nimi starci, ženy, neplnoletí študenti? A že ich tam nahnali ako zver na jatky a budovu zapálili a extrémne sa snažili, aby odtiaľ nik nevyviazol živý? Že ich vnútri muži v plynových maskách zabíjali smrtiacim plynom? Dobíjali a strieľali na ulici, ak sa náhodou ranení vyplazili von? To slovenských divákov nemá čo zaujímať? Nová Chatyň! Tam v štyridsiatom treťom tiež všetkých obyvateľov nahnali do stodoly a spálili, a tých, čo z budovy utekali, postrieľali. Teraz to isté… Pozeraj…

A ja som pozerala. V ten deň, i na ďalší, a ešte ďalší. Nevládala som uveriť vlastným očiam-ušiam ani tomu, čo s Odesou médiá narobili – teba z toho triafal šľak. (Od tých čias si televízne noviny na estévéčke, aj na iných po slovensky hovoriacich staniciach, bojkotoval – vraj máš len jedny nervy – a pozeral ich vyslovene len cielene, keď si chcel vedieť ako dáku konkrétnu udalosť na Slovensku komentujú.)