Bratislava 27. apríla 2017 (HSP/Foto:TASR-Michal Svítok)
Slovenská opozícia sa už dlhodobo nachádza v slepej uličke
SaS-ka, čoby potencionálne premiérska strana, sa po vysporiadaní so slniečkárskym krídlom zasekla v libertariánskom kŕči. Je jasné, že presadenie odvodového bonusu – večného evergreenu programovej ponuky SaS – už nestačí. Nakoniec, skoro nikto z voličov nevie, o čo ide a plošné spoplatnenie štúdia na vysokých školách im tiež veľa mladých voličov nezíska.
OĽaNO sa vďaka svojmu predsedovi potáca na úplnom okraji politického spektra. Svoju horúčkovitú aktivitu si vybíja takmer každodennými tlačovkami, čo devalvovalo ich úroveň a, samozrejme, aj silu a politickú prieraznosť. Navyše Igor Matovič je istota v tom, že odpudí minimálne dvojnásobok hlasov pre prípadnú koalíciu, než koľko jej dokáže poskytnúť. Nad Matovičom okrem toho visí Damoklov meč v podobe straty poslaneckého mandátu za dvojnásobné porušenie zákona a keďže Ústavný súd prípadné zbavenie mandátu odobril, od jeho straty ho delí jediné parlamentné hlasovanie. Ak k tomu nedôjde, tak len preto, že klaun Matovič je pre koalíciu užitočnejší v parlamente než mimo neho.
No a keď veľká nádej slniečkárov Kiska verejne oznámil, že svojim politickým výtlakom nepodporí esenciálne slniečkársky projekt Progresívne Slovensko, smútok v bratislavskej kaviarni sa dal krájať. V tejto chvíli opozícii neostáva nič iné, len pokúsiť sa za každú cenu zradikalizovať spoločnosť. A kto sa najlepšie hodí robiť funkciu takzvaných užitočných idiotov extrémne skompromitovanej opozícii? No predsa študenti a „umelci.“ Horlivý zväzák Kramár si spomenul na svoje angažované vystúpenia na zjazdoch SZM, naučil sa svoj part a už to išlo. Iste k tomuto prerodu Šavla na Pavla prispelo aj to, že jeho manželka – inak Borecova protežantka – Nataša Nikitinova bola po nástupe novej vlády odvolaná z teplého miestečka šéfky Centra právnej pomoci. Ale dosť už o Kramárovi.
Celý problém veľkého pochodu proti korupcii mal jeden zásadný problém. Napriek až kŕčovitej podpore krajne skompromitovaných médií, ktoré denne v takmer dvadsať minútových intervaloch kortešovali za tento pochod a bez ohľadu na počet účastníkov (mohlo tam prísť len niekoľko desiatok ľudí) ho už dopredu označovali za veľký, nakoniec pochod dopadol veľmi rozpačito. Jej nominálni či oficiálni organizátori si vyhradili na samotnom pochode priestor v malých až mikroskopických percentách – na úvod odovzdali slovo ľudom, ktorých si vážia a na koniec to uzavreli. No a koho si to tak vážili ? Plejádu egocentrických umelcov Kramára, Kemku, Grešša, respektíve občianskych aktivistov Hlávkovú, Remiášovú. No a celé to moderoval spisovateľ Hvorecký .
Pod pódium sa tiesnili asi traja poslanci SaS, samozrejme nemohla chýbať hviezda OĽaNO Veronika Remišová a ešte nejakí ľudia od Borisa Kollára. Mimochodom, boli to ľudia z jeho politickej stajne, ktorí definitívne pochovali protesty proti Gorile. Úplné dno bolo prerazené, keď sa tam objavil Peter Kalmus, blázon, ktorý dokáže akurát tak postriekať sochy červenou farbou, prípadne na nich vykonávať svoje zvrhlé potreby. Tento smiešny pokus o slovenský Majdan je postavený na jedinej premise. Stačí zlikvidovať korupciu a všetko bude dokonalé. V tom prípade však neviem, čo tam robila Remiášova matka.
Vráťme sa však ku leitmotívu celého protestu. Opozícia sa nám dnes a denne snaží vsugerovať, že len súčasná vládna koalícia je skrz naskrz prerastená korupciou. O tom, že Matovič nie je trestne stíhaný za krátenie daní len vďaka tomu, že jeho trestný čin je už dnes premlčaný, nebola ani zmienka. Je absurdné, že človek s jeho maslom na hlave nemá ani tú najmenšiu sebareflexiu a pasuje sa do falošnej pozície morálne čistej autority. Po tomto, ale aj mnohých ďalších odhaleniach je Matovič akurát tak karikatúrou samého seba. A, samozrejme, ani slovo o korupčných besoch, ktoré nám tu predvádzala bývala pravicová koalícia a ktoré vyvrcholili povestnou Gorilou. Celý problém takýchto aktivít a pochodov je v tom, že sa treba pozrieť, kto tam hovorí.
Aby bolo jasné, korupcia je zlo a treba sa s ním vysporiadať. Najlepšie trestnoprávne, ale, ako vieme, tento spôsob už na Slovensku dlhé roky nefunguje. Potom je tu ešte druhá cesta a tá vedie cez volebnú urnu – ak je politická ponuka lepšia, treba využiť. Najhoršia cesta je cez prevraty, majdany a podobné avanturistické procesy. Takéto pokusy nikdy k ničomu dobrému neviedli a je teda najvyšší čas, aby sme sa z toho poučili, kým nebude neskoro.
Politológ Roman Michelko
Text vyšiel aj v SNN