Čože je človek, že naň pamätáš?

Slovensko 6. októbra (HSP/Foto: Mária Čapáková)

Vystúpiť do väčšej nadmorskej výšky je fascinujúce. Človeku sa otvoria výhľady, ktoré bežne nevidieť. Je to ako získať bonus za vyšší level v nejakej hre. Okrem výhľadov to však môže byť aj osobný pocit, ktorý človek nadobudne, keď vystúpi na vysoký končiar. Turisti zvyknú povedať, že idú pokoriť nejakú horu. Väčšinou sa to hovorí práve o horách, ktoré sú vyššie od tých, na ktoré sme bežne zvyknutí.

Pokoriť horu? Myslím si, že to nie je správny výraz. Iba prednedávnom som mala možnosť vystúpiť na vysokú horu. Samotný výstup predchádzalo niekoľko udalostí. Prekonať prevýšenie prvých 1500 metrov dopomohla lanovka. Človek sa dostane do úplne iného sveta. Odrazu ako na dlani má scenériu štítov pokrytých ľadom a snehom. Priznám sa, že keď som vystúpila z kabínky lanovky, ostala som len stáť a pozerať. Možno ten pocit poznáte, keď vás niečo prekvapí tak, že sa chvíľku nezmôžete ani na slovo, ani na pohyb. Tak som tam stála a snažila sa uvedomiť si, kde som a čo vidím.

Nasleduje nadšenie. Rozpozerám sa, vytiahnem fotoaparát, pretože v takýchto výškach sa nádherne čisté nebo dokáže veľmi rýchlo zmeniť na oblačnú clonu. Ďalšia vec, ktorú treba vytiahnuť, je krém s vyšším ochranným faktorom. A natrieť sa. Slnko tu človeka opáli v priebehu niekoľkých minút. A napriek tomu, že krásne svieti, vzduch je chladný a dávam na seba ďalšiu vrstvu oblečenia.

S priateľom študujeme smerovníky s rôznymi turistickými možnosťami ciest, výstupov, zostupov… Sme už dosť vysoko, ale dá sa vyjsť ešte o niečo vyššie. Spoza ľadovcových pláni sa objavujú oblaky. Chvíľku čakáme, ktorým smerom budú putovať. Pozeráme z diaľky na kus chodníka, ktorým by sme mali ísť. Nevieme, ako sa kľukatí, keď zájde za horu, ale treba sa rozhodnúť. Oblaky sa vybrali iným smerom ako my a niekoľko drobných postáv na úbočí hory nás povzbudilo, že by sme to mohli skúsiť.

Schádzame do sedla o kúsok nižšie a nastupujeme na chodník, ktorý vedie nahor. Bežne sa nepohybujeme vo výške nad 3000 metrov a pocítime to ihneď po krátkej chvíli, čo stúpame. Treba si nájsť systém, ako zosúladiť krok a dych, aby sme neboli rýchlo vyčerpaní. Kým je stúpanie miernejšie, pomaly to ide aj na dlhšiu vzdialenosť, ale chodník sa mení na serpentíny, v ktorých rýchlo naberáme výšku a pohyb už nie je taký jednoduchý.

Som o niečo vyššie ako môj priateľ. Dokážem kráčať pomalým tempom asi tri – štyri minúty, potom zastavím a sústredím sa len na dýchanie. V jednej chvíli chcem rýchlo niečo odfotiť a beriem do rúk fotoaparát. Odrazu neviem, čo s ním. Akoby som ho v rukách držala prvýkrát. Je to len okamih krátkeho nedostatku kyslíka. Vzápätí je všetko v poriadku a usmievam sa nad touto skúsenosťou.

Pohľadom dole skúmam, koľko sme už dokázali vyjsť a nahor pozerám s nádejou, že to vybojujeme až na vrchol. Stanica lanovky, od ktorej sme vyrazili, je pod nami – akosi sa zmenšila. Oblaky nad hlavou sa zdajú byť na dosah ruky. Keď prekryjú slnko, zostane veľmi chladno. Čo mám ešte v ruksaku? Čelenku, rukavice, šatku, všetko dám na seba. Tesne pod vrcholom čakám na môjho spolupútnika, aby sme nahor vyšli spolu…

…a keď sme už tam, nemám pocit, že som pokorila horu. Pozerám dole a navôkol a pokora preniká mňa. „…čože je človek, že naň pamätáš?“ (Žalm 8,5) Naozaj, sme len takí drobci v objatí hôr. Nedokážeme nimi pohnúť. Ale mnou niečo „pohlo“, keď som sa zhora zadívala na svet. Už len samotná skutočnosť, koľko námahy človek zo seba vydá, aby sa tam dostal. A potom nádhera sveta okolo nás. Hĺbky a výšky, vzdialenosti a obrovský priestor. Ľadovce, biele končiare štítov, alpský drozd, ktorý doletel blízko k nám a stretnutie s človekom, ktorý nám ochotne pomenuje všetky okolité vrchy…V tej nádhere počuť tichý hlas: „…všetko som ti položil pod nohy…“ A spolu s pokorou vo mne pulzuje bázeň. V podvečer, keď už zostupujeme podstatne nižšie a štíty zostávajú vysoko za nami, dostávame ako bozk na rozlúčku nádhernú scenériu slnečných lúčov, ktoré sa prebojovali cez ťažký, tmavý mrak…

Dotkla sa nás krása, ktorá napĺňa bázňou. A hora, na ktorú sme vystúpili, preverila naše sily aj charakter až do hĺbky. Nepokorili sme ju, ale naplnení pokorou a bázňou sme tam hore stáli my.

Mária Čapáková

Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno.