BÁTORA: Slovenská vláda nerobí dosť v boji proti nárastu extrémizmu

Bratislava 1. januára 2017 (TASR/HSP/Foto:TASR/AP)

Politológ venujúci sa okrem iného medzinárodnej politike, diplomacii, bezpečnosti a zahraničnej politike EÚ. Bol štyridsiatnikom, keď ho slovenský prezident Andrej Kiska vymenoval za profesora

V súčasnosti pôsobí na Katedre politológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, no študoval a prednášal i v Nemecku, Nórsku, USA, vo Veľkej Británii a v Rakúsku. Slovenské predsedníctvo Rade EÚ sme podľa neho zvládli, v oblasti migrácie sme vystupovali ako čestný sprostredkovateľ. Vládu však kritizuje za to, že “naša liberálna demokracia neukazuje agilitu voči hnedému nebezpečenstvu, ktoré máme v Banskej Bystrici”. O slovenskom predsedníctve v Rade EÚ, brexite, vzrastajúcom extrémizme i vzájomnom vzťahu EÚ a USA po nástupe nového amerického prezidenta Donalda Trumpa porozprával Jozef Bátora v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.
Ako hodnotíte slovenské predsedníctvo z hľadiska toho, čo sa nám podarilo dosiahnuť, a naopak, v čom neboli také hmatateľné úspechy, ako by sa očakávalo? Z ktorých chýb by sme sa mohli poučiť pri ďalšom predsedníctve v roku 2030?

Myslím si, že slovenské predsedníctvo bolo úspešné, čo sa týka manažérskej stránky veci a administratívno-technického zabezpečenia, ale aj jednotlivých cieľov, ktoré sa podarili dosiahnuť. Naše predsedníctvo nemalo dopredu jednoznačne verejne zadefinované, aké ciele vlastne chce dosiahnuť. Vládni predstavitelia sa pred jeho začiatkom vyjadrovali vo veľmi všeobecnej rovine, čo sa týka jeho politických cieľov, a tak dnes vidíme, že sa podarilo dosiahnuť veci, o ktorých sa dopredu nehovorilo. Zároveň si myslím, že je potrebné ho považovať za úspech aj z toho hľadiska, že EÚ sa pred naším predsedníctvom dostala do bezprecedentnej turbulencie, a to na základe vývoja, ktorý nastal po britskom referende. Takže aj napriek obrovskej politickej turbulencii, cez ktorú stále prechádzame, si myslím, že slovenské predsedníctvo zohralo veľmi konštruktívnu úlohu. A to aj vzhľadom na to, že sa podarilo zorganizovať bratislavský summit, ktorý vytvoril platformu pre ďalší spoločný postup členských krajín Únie, a to v čase, keď ťah k jednote vôbec nebol automatickou reakciou.
Priblížme si, čo sa konkrétne podarilo slovenskému predsedníctvu.

Medzi klasické priority, ktoré sa podarilo dosiahnuť, patrí napríklad agenda rozširovania EÚ, v rámci ktorej sa otvorili ešte v júli dve kapitoly so Srbskom. Zároveň sa podarilo vo vzťahoch s Bosnou a Hercegovinou dostať do záverov Rady EÚ v októbri formuláciu, v ktorej Rada žiada Európsku komisiu (EK) o vypracovanie prvej hodnotiacej správy o Bosne a Hercegovine. To znamená, že to je akoby prvý formálny krok k začatiu prístupových rozhovorov, a to napriek súčasnému skepticizmu krajín ako Nemecko k rozširovaniu. V tejto oblasti sme veci pomohli posunúť ďalej. Ďalšia vec, ktorá sa nám podarila, bolo vytvorenie konsenzu v rámci ratifikácie Parížskej dohody o klimatických zmenách, ktorý bol dosiahnutý v Bratislave počas summitu. To znamená, že následne krajiny EÚ ratifikovali tento dohovor a to bolo dôležité, pretože EÚ tak mohla mať spoločné stanovisko na novembrovom zasadnutí OSN o globálnych zmenách v Marakéši. Ďalším úspechom bolo vytvorenie Európskeho fondu pre trvalo udržateľný rozvoj určený pre krajiny subsaharskej Afriky a susedstva Únie, ktoré generujú migráciu. Takisto samotná Bratislavská deklarácia sa dá považovať za úspech, lebo Únia má tak spoločný pracovný plán okolo konkrétnych oblastí spoločného záujmu členských krajín.
Niektorí vyčítajú to, že výsledky bratislavského summitu neboli dostatočné, výrazné. Myslíte si, že mal svoje opodstatnenie? Minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák ho dokonca označil za najviditeľnejší úspech, súhlasíte s týmto tvrdením?

Neviem, či najviditeľnejší, ale povedal by som, že to bol výrazný úspech. Myslím si, že samotné jeho zorganizovanie v Bratislave bolo úspechom, keďže takéto summity nebývajú mimo Bruselu, naposledy bol pred piatimi rokmi. Neformálne summity sú občas, ale veľmi nepravidelne. A to, že bol zorganizovaný práve v Bratislave, považujem za diplomatický úspech. Aj samotný obsah summitu bol úspešný, keďže sa na ňom dohodla už spomínaná environmentálna dohoda napriek výhradám niektorých krajín ako Poľsko či Taliansko, ktoré do Bratislavy prišli so skeptickým stanoviskom.
Bolo to prvé stretnutie dvadsaťsedmičky. Keď som sa rozprávala s riaditeľom pre zahraničnú politiku londýnskeho think tanku Centra pre európsku reformu Ianom Bondom, upozornil na to, že to bola možnosť, ako obísť nevyhnutnosť prizvať i Veľkú Britániu. Jej premiérka Theresa Mayová nedávno vyhlásila, že si nepraje, aby sa štáty stretávali a prijímali rozhodnutia bez zastúpenia jej krajiny. Ďalší neformálny summit nás však čaká na budúci rok vo februári na Malte. Ako, podľa vás, EÚ zvládne brexit a aké bude nastavenie vzájomných vzťahov?

To, že britská vláda nebola pozvaná na toto stretnutie, bol istý symbolický odkaz Británii, keďže sa rozhodli zmeniť charakter svojej zapojenosti do EÚ. Nehovorím o odchádzaní z EÚ, keďže z nej sa len tak odísť nedá. Nie je to federácia, ale usporiadanie, v ktorom sa krajiny zúčastňujú do rôznej miery. Únijné usporiadanie je flexibilné, otvorené, nazval by som ho diferencované usporiadanie. Proces, ktorý teraz prebieha v Británii, je proces redefinície ich účasti na európskom integračnom procese a to je dlhodobý proces. Nie je jednoduchý a dosiaľ sa žiadna krajina nesnažila takýmto spôsobom redefinovať svoje vzťahy s Úniou. V konečnom dôsledku britský vzťah s Úniou môže skončiť v určitom type nórskeho modelu alebo v kombinácii toho modelu, ktorý má Nórsko, Švajčiarsko a prípadne Kanada vo vzťahu k Únii. Ale nebude to vzťah, v rámci ktorého Británia zmizne z nášho politického a ekonomického priestoru. Bude naďalej naším kľúčovým partnerom v európskej politike, len charakter vzájomného vzťahu bude redefinovaný oproti tomu súčasnému. Momentálne nevieme, čo brexit je, to nemali premyslené ani voliči a ani tí, čo presadzovali odchod z Únie. Povedal by som, že je to momentálne obrovský politický experiment.
Veríte tomu, že brexit vôbec nastane? Myslíte si, že je to nezvrátiteľné?-

My nevieme, čo brexit vlastne znamená. Keby sme vedeli, čo znamená, vedeli by sme aj povedať, či nastane, alebo nenastane.
Dobre, tak myslíte si, že je zvrátiteľné, že britská premiérka aktivuje článok 50 Lisabonskej zmluvy a Veľká Británia v dôsledku toho vystúpi z EÚ?

To je ešte stále otvorené. Nevieme, kedy to urobí. Sú tam ústavné, právne otázky, či to môže urobiť Theresa Mayová, alebo kto to má oprávnenie vôbec urobiť. Podľa všetkého členovia britskej vlády sú v rozdelení v otázke, či to môžu urobiť, kedy sa to môže urobiť, a či by to vôbec mali urobiť. Potom sú ústavné otázky, máte tu potenciálne krízu jednoty Veľkej Británie ako politickej entity, keďže občania v Škótsku, Severnom Írsku, Londýne a Gibraltare hlasovali za zotrvanie v Únii. Čiže, otázkou je, či náhodou by “odchod” Británie z Únie neviedol k zásadným zmenám súčasného charakteru Veľkej Británie. Toto sú všetko otvorené otázky.
Rozobrali sme úspechy slovenského predsedníctva. No asi nie vo všetkých oblastiach sa dosiahli želané výsledky. Napríklad konkrétne europoslanec Ivan Štefanec uviedol, že oblasť migrácie bola zlyhaním ministra vnútra Roberta Kaliňáka. Ako vnímate vy oblasť migrácie?

Slovensko má, povedal by som, veľmi špecifický postoj, ktorý je blízky postoju krajín Vyšehradskej štvorky (V4), čo sa týka migračnej krízy, a ten je veľmi uzavretý z hľadiska prijímania nových migrantov, ich integrácie do spoločnosti, a samozrejme, z hľadiska solidarity vo vzťahu k prijímaniu imigrantského toku a k ich prípadnému prerozdeľovaniu. Myslím si, že predsedníctvo túto otázku riešilo iba nepriamym spôsobom, pretože sa zameralo na dve základné otázky – na spoločnú ochranu hraníc, kde bola vytvorená Európska pohraničná a pobrežná stráž a na vytvorenie už spomínaného Európskeho fondu pre trvalo udržateľný rozvoj pre krajiny v susedstve a v subsaharskej Afrike, odkiaľ často prichádzajú migračné toky. Dôležité je, aby vytvoril a na seba naviazal ďalšie kapitálové zdroje, ktoré by vytvárali investície do infraštruktúr týchto krajín, a tak by sa tieto krajiny mohli dostať do lepšej ekonomickej kondície. To bol tiež dôležitý aspekt, ktorý sa nám podaril zvládnuť.
Čiže z vášho pohľadu sme zvládli oblasť migrácie?

Myslím si, že sme boli čestným sprostredkovateľom, nepresadzovali sme tvrdo nejaké naše vlastné vízie, takže ak berieme za kritérium úspechu predsedníctva, že dokáže byť sprostredkovateľom, tak si myslím, že toto sme zvládli.
Dnes preberá predsedníctvo v Rade EÚ Malta. Myslíte si, že od nás prevezme koncept efektívnej solidarity, alebo si navrhne svoj vlastný, keďže je priamo nárazníkovým štátom?

Nepredpokladám, že budú tento istý návrh presadzovať, pretože to nie je ich návrh a ako hovoríte správne, sú v inej situácii než Slovensko. Oni sú tým predným nárazníkovým štátom migračných tokov, takže budú mať inú predstavu.
Aký návrh by, podľa vás, mohli predložiť?

Neštudoval som maltské stanoviská a ciele nejako detailne, ale predpokladám, že by prijali nejaké spoločné európske riešenia, kde by došlo k navýšeniu zdrojov na migráciu z európskeho rozpočtu na zvládanie migrácie a potom prípadne na distribúciu migrantov, ktorých nárazníkové štáty zaregistrujú vo svojich centrách.
Čo konkrétne Slováci môžu pocítiť, že pre nich predsedníctvo urobilo?

V zásade si myslím, že je veľmi pozitívne, ak občan predsedníctvo necíti, lebo je to v európskom kontexte v podstate bežná administratívna vec. Je v podstate dobré, ak ho občan predsedníckej krajiny príliš necíti. Vtedy je to zrejme efektívne.
Čo ale konkrétne urobilo pre občana?

Myslím si, že momentálne sa Slovensko a EÚ nachádza v takej situácii, že nie je isté, či EÚ prežije. Prechádza takými radikálnymi krízami, akými nikdy predtým neprechádzala. EÚ bola vždy v nejakom type krízy, ale teraz tu máme absolútne fundamentálne krízy – geopolitickú krízu, krízu eurozóny, migračnú krízu, krízu spojenú s nárastom xenofóbie a nacionalizmu, všetky naraz. Prínos predsedníctva je teda v tom, že dokáže udržať dynamiku chodu EÚ. Ďalej, že sme načrtli cestovnú mapu, že sa prijali určité veľmi praktické kroky na udržanie európskej spolupráce, či už je to z hľadiska spoločnej ochrany hraníc, alebo z hľadiska investícii v krajinách, ktoré produkujú migráciu. V tomto naši občania, povedal by som, necítia priamo niečo konkrétne, ale to, že sa dennodenne budíme a je mier, a že v pokoji obchodujeme s inými Európanmi a cestujeme, študujeme či pracujeme voľne po kontinente, to sú úžasné civilizačné výdobytky.
Budúci rok nás v Európe čakajú rôzne významné voľby. Aký bude ďalší vývoj v Európe po úspešnom brexite, ale, naopak, neúspešných rakúskych voľbách pre nacionalistické sily?
Samozrejme, vzťah k Európe je jedna z vecí, ktorá je dôležitá pre extrémistov, ale oni budú skôr využívať strach z imigrácie a moslimských komunít. A tam treba jasne diferencovať. Ako napríklad nemecký minister vnútra, ktorý nedávno po zásahu voči fundamentalistickej moslimskej skupine pôsobiacej v Nemecku urobil jasnú deliacu čiaru medzi tými, ktorí sú priateľskí moslimskí spoluobčania a radikálnymi fundamentalistami. A to je práve niečo, čo mnohé liberálno-demokratické režimy musia urobiť. Musia ukázať istú agilnosť pri adresovaní síl, ktoré ohrozujú pokojné spolužitie ich občanov. Demagógovia ako Hofer či Le Penová tvrdia, že etablované liberálno-demokratické režimy nie sú agilné, neposkytujú nám ochranu voči imigrácii, proti fundamentalistom, proti terorizmu atď. Vytvárajú strach a budú to robiť aj naďalej. Myslím si, že je veľkým testom pre liberálne demokracie, do akej miery sa im podarí tomuto ubrániť. Rakúske prezidentské voľby sú dobrým príkladom toho, že sa to môže podariť.
U nás však neustále narastá podpora xenofóbnych síl…

Presne tak a toto je moja kritika voči súčasnej vládnej garnitúre, že naša liberálna demokracia, ktorá sa ešte stále dá považovať za liberálnu, neukazuje agilitu voči hnedému nebezpečenstvu, ktoré tu máme v Banskej Bystrici a inde.
Čiže, podľa vás, vláda nerobí dosť v boji proti nárastu extrémizmu?

Presne tak. Nerobí dosť na to, aby sa toto hnedé nebezpečenstvo u nás potlačilo, tak ako to urobili napríklad v nemeckom Sasku, kde v apríli 2016 federálne protiteroristické komando pozatýkalo členov neonacistickej milície, ktorá dlhšie obdobie hliadkovala na miestnych linkách autobusov. Naopak, náš premiér Robert Fico má rétoriku, ktorá je zameraná proti najslabším častiam nášho občianskeho spoločenstva, našim Rómom. Keď takáto rétorika zaznieva z úst premiéra, tak potom k čomu sú vyzývaní občania, aký typ tendencie sa tu vlastne podporuje v spoločenskej debate a čo sa tu vlastne stáva normálnym? Pre mňa je toto nepochopiteľné. A myslím si, že to bude vládne strany aj veľmi veľa stáť, pokiaľ ide o legitimitu a občiansku podporu.
Naša história je spojená so Slovenským štátom a jeho politikou. Niektorí extrémisti sa opierajú práve o tieto myšlienky, hlásajú ich a mnohokrát prekrúcajú. Bojuje sa proti nim vzdelávaním. V januári bolo napríklad otvorené Múzeum holokaustu v Seredi. No napriek vzdelávaniu, ich podpora neustále narastá. Prečo si myslíte, že to tak je?

Myslím si, že je to otázkou nízkej historickej vzdelanosti. Deti v základných a stredných školách sú málo vystavené historickým skúsenostiam – dejepisu, náuke o občianskej spoločnosti. Myslím si, že deti sú málo vzdelávané o otázkach občianstva a o histórii, najmä modernej. Jednoducho malo by toho byť oveľa viac a vo všetkých školách. Nevzbudzuje sa tu záujem o tieto otázky, nepracuje sa s nimi, nediskutuje sa o nich. Deťom je potrebné vysvetliť prepojenosť medzi podporou, povedzme kotlebizmu, fašizmu u nás, na Slovensku, a tým, čo by eventuálne strácali, keby sa tieto sily presadili. To je tá pokojná európska spolupráca a spoluexistencia, to, že jednotlivci môžu ísť slobodne na vianočné trhy do Viedne či rutinne odlietať zo Schwechatu a platiť tými istými peniazmi ako doma, že nečakáme na hraniciach, že nezbrojíme proti susedom, sú to prepojené nádoby. Neviem, či to všetkým zvoní v hlavách, že toto je ohrozené. Je potrebné to takto otvorene vysvetľovať a vytvárať občianske povedomie.
Jedna vec je história, druhá však keď sa opýtate práve ich voličov, prečo im dali svoj hlas. Odpovedia vám, že ho dali, pretože oni jediní na nich mysleli, riešili ich problémy, lebo oni boli tí, ktorí sa o nich zaujímali. Oni im totiž venujú pocit pozornosti, ktorý im môže v spoločnosti chýbať.

Áno, môže byť, že na jednej strane zažívajú stratu záujmu spoločnosti o nich. Majú pocit, že sa na nich zabúda a nevenuje sa im dostatočná pozornosť. Ale to je opäť otázka na vládnu garnitúru – tak kto iný ako sociálno-demokratická strana sa bude starať o tie komunity vo vzdialenejších regiónoch, to je predsa klasická sociálno-demokratická agenda. Táto vládna garnitúra by sa mala o to čo najviac starať – to je po prvé. A po druhé, kotlebovci môžu hovoriť, že niekam prídu alebo sa niekde ukazujú, ale to je všetko. Reálne, keď sa pozriete na to, čo v Banskej Bystrici a v kraji robia, tak nedosahujú v podstate žiadne výsledky. Tam je to v zásade, čo sa týka verejného rozpočtu či využitia eurofondov v totálnom rozpade, čiže ich reálne výsledky sú nulové.
Máme nový rok. Zaujímavý bude aj z hľadiska vývoja vzťahu EÚ a USA. Od 20. januára budú mať Spojené štáty nového prezidenta, ktorý sa tak, ako aj predchádzajúci prezident orientuje skôr na Áziu, čím môže trpieť i vzťah medzi USA a EÚ. Európskym štátom vyčíta otázku obrany, v ktorej si neplnia svoje záväzky. Ako sa, podľa vás, vyvinie tento vzťah po nástupe Donalda Trumpa?

Je to veľmi nešťastná situácia, pretože Spojené štáty boli dlhodobo garantom liberálnej demokracie vo svete. Boli akoby kľúčovým podporovateľom liberálno-demokratických zriadení vo svete. Dnes sa obávam, že túto rolu strácajú tým, že prichádza tento nový prezident. Človek, ktorý zjavne nemá klasický orientačný mechanizmus z hľadiska toho, aké sú hodnoty americkej liberálnej demokracie. No a tu sme sa dostali do ťažkej situácie, kde musíme tvrdo pracovať na tom, že hodnoty liberálnej demokracie budeme ochraňovať my sami u seba doma. Platí to pre tých, kde je liberálna demokracia zatiaľ ukotvená, teda pre EÚ, Kanadu, Austráliu, Japonsko či Izrael. Musíme taktiež prevziať oveľa väčší podiel zodpovednosti za liberálno-demokratické hodnoty na našej lokálnej úrovni i vo svete. Je to v istom zmysle pre nás Európanov možnosť politicky dospieť.
Ako sa nám podarí “dospieť v otázke bezpečnosti” a splniť si tak naše záväzky?

To je, samozrejme, dlhodobejší proces. Rozhodnutia investovať do obrany viac sú, našťastie, už robené dlhodobejšie a všetky krajiny v Európe už niekoľko rokov chápu nutnosť navyšovať výdavky na obranu. Myslím si, že všade v EÚ dochádza k jasnému pochopeniu, že je nutné prevziať väčšiu zodpovednosť za spoločnú obranu. Samozrejme, otázkou je, ako bude spoločná obrana EÚ zorganizovaná, ako bude fungovať spolupráca s NATO a ako budú ďalej fungovať Spojené štáty v rámci NATO.
A vzťah medzi Donaldom Trumpom a ruským prezidentom Vladimirom Putinom vidíte ako?

To je ťažké teraz povedať. Donald Trump je podľa všetkého politik, ktorý nemá až takú jasnú hodnotovú kotvu v otázke historickej úlohy Spojených štátov amerických vo svete, a to garantovať liberálnu demokraciu ako určitý osvietenecký a modernizačný projekt. Je to človek, ktorý je primárne podnikateľ a dokáže obchodovať s kýmkoľvek, kto sa s ním dohodne. Rozhodujú ceny, rozhoduje výhodnosť a profit, a to je nešťastná situácia pre krajiny, ako je Slovensko, ktoré sú slabo konsolidovanými demokraciami vo východnej Európe. Rusko pod putinovským vedením je podobné ako Trump, tiež obchoduje s komoditami, hľadí len na vlastný profit. Teraz ide o zásadný civilizačný konflikt medzi liberálnymi demokraciami a medzi tými, ktorí nie sú liberálne demokracie, tými, čo možno Putin nazýva suverénna demokracia, kde máte kapitalistické režimy, ale bez nutne liberálnych prvkov, ako sú Čína a Rusko.
Keď ste hovorili o bránení sa Európy, pred kým sa má brániť? Kto je jej nepriateľom?

Pochopiteľne, vonkajší nepriateľ je Rusko, to si myslím, že je jasné. Pretože vieme, čo sa deje na Ukrajine – Rusko ilegálne anektovalo územie nášho susedného štátu a rozpútalo separatistické hnutia v niektorých jeho regiónoch. Ukrajina však nie je výnimkou. Rusko systematicky podrýva štátnosť krajín v našom susedstve, a to je v zásade v plnom kontraste k tomu, o čo sa snaží napríklad EÚ v susedstve – vytvoriť dobre spravované štáty, ktoré by boli pripravené stať sa liberálnymi demokraciami a eventuálne bližšími súčasťami európskeho spoločenstva. No a vnútorným nepriateľom Európy sú xenofóbne a demagogické hnutia – Alternatíva pre Nemecko, Národný front vo Francúzsku, Wilders v Holandsku a u nás politici ako Kotleba či Sulík. Európa je pod enormným tlakom a bude potrebné výrazné spoločné úsilie, aby sme si udržali dnešný štýl pokojnej existencie.
Rozhovor s Jozefom Bátorom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.