Slovensko 21. decembra (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Jednoduché riešenia. To mi prebleslo hlavou sledujúc, čo všetko ponúka internet na vyriešenie napríklad vianočnej výzdoby. Nemusí to byť zlé, urobiť si stromček z farebného papiera, je v tom dokonca aj kus kreativity a chvíľku som zvažovala, ako by som vyrobila ten svoj vianočný stromček.
Ale potom sa mi vybavil náš stromček z detstva. Pamätám si doteraz, ako ho otec priniesol z obchodu. Nie, nebol živý, ale keď sme ho vyzdobili, ožil. Trblietal sa, žiaril a zvonil. Keď sme už boli starší, hovorili sme mu so súrodencami „tá naša metla“. Ale vždy po patričnom vyzdobení to bol opäť pekný vianočný stromček. Takže mám teraz doma celkom vydarený umelý stromček a už sa teším, ako o niekoľko dní ožije…
Niekto môže namietať, že zájsť do obchodu a kúpiť si stromček je tiež jednoduché riešenie, ale až také jednoduché to nebolo. Strávila som tam dlhší čas, kým som sa nechala inšpirovať, ktoré ozdoby kúpiť, kým som si urobila akú – takú predstavu o tom, ako by ten stromček mal po vyzdobení ožiť…
Možno v tom je čaro „jednoduchých“ riešení – vdýchnuť im život. Áno, pokiaľ ide o tvorivú prácu, ale… Jednoduché riešenia sa stali módou aj v riešení problémov, konfliktov, vo vzťahoch. A tam už nejde o tvorivosť, ale len o kĺzaní sa po povrchu. O vyhýbaní sa zodpovednosti. O strachu zájsť trochu hlbšie, o obave, že by sme stali ešte zraniteľnejšími, ako sme.
Zatiahnuť na hlbinu, to je odveká výzva. Štedrý deň je už za dverami. Určite máme nakúpené darčeky. Možno sme siahli aj hlbšie do peňaženky, aby sme hodnotou daru vyžehlili nejaký ten problém vo vzťahu, situáciu, v ktorej sme toho druhého zranili… A v tomto prípade je to naozaj len jednoduché, povrchné riešenie. Ale poprosiť o odpustenie, priznať si chybu, porozprávať sa o probléme, ktorý je medzi nami ako ťažký balvan – to môže byť oveľa vzácnejší dar, ako ten, ktorý čaká nádherne zabalený pod vianočným stromčekom. Darovať si chvíľku úprimného rozhovoru, ktorý môže viesť k udobreniu, odpusteniu, k objatiu z lásky… Možno aj zaplakať nad vlastnými chybami, zlyhaniami, sebectvom, pozrieť sa na seba vo svetle nedokonalosti a priznať si, koľkokrát ubližujem už len tým, na akého bezchybného sa hrám… Odhaliť svoje vnútro aj napriek tomu, že ma to urobí zraniteľným…
Plávať na povrchu je určite jednoduchšie, ako zhlboka sa nadýchnuť a ponoriť sa tak hlboko, ako je to len možné. Nejaký čas nedýchať a mať aj strach, či to vydržím… Ale v tej hĺbke môžeme objaviť riešenia, ktoré tam hore, na povrchu, nie sú. V tej hĺbke niekde prebýva život, ktorý treba vdýchnuť…troskotajúcemu vzťahu, bolesti z neodpustenia, hnevu, ktorý nás rozdeľuje, srdcu, ktoré bije bez lásky…
…niekedy pozorujem hladinu vody a čakám, či sa vynorí nejaká ryba. Občas mám šťastie a vidím ju, ako sa mihne pod hladinou. A pri tom pozorovaní som si všimla niečo dôležité – na povrchu plávajú najvytrvalejšie mŕtve ryby… A takí sme, keď hľadáme v živote jednoduché riešenia. Pomaly nás to zabíja a ostanú z nás len tie mŕtve ryby, ktoré sa už nedokážu ponoriť a vychutnať život v hĺbke…
Mária Čapáková
6.5°C
Štvrtok 
Piatok 
Nedeľa 
Piatok 
Štvrtok 
.jpg)
.jpg)
.JPG)
