Americké voľby sú komplikovanejšie, ako to na prvý pohľad vyzerá. Banášove závery preto úplne neplatia

Bratislava 10. novembra 2016 (HSP/Foto:TASR/AP-Gerry Broome, Paul Sancya)

Jozef Banáš napísal článok: Analytici a médiá dostali na frak. Komu sa budú teraz pchať do zadku? Trumpova výhra je prehrou mainstreamu.

V ohlasoch čitateľov zožal veľkú popularitu.

Na tomto príklade je možné vidieť, že priamočiara logika bez znalosti systémových súvislostí je navonok príťažlivá, ale nemusí byť pravdivá. Banáš systémové znalosti nemal, alebo nemá. Pustil spŕšku kritiky na mainstreamové médiá a argumentoval, že mainstreamové médiá napriek snahe, voličov nepresvedčili a voľby dopadli inak, ako ony programovali voličov. Robil z toho ďalekosiahle závery.

Bežný konzument, sa na jeho argumentáciu chytí a názorovo sa stotožní, zožerie všetko i s navijákom.

Je pravdou, že mainstreamové médiá sú účelové, predajné, zákerné a amorálne. S použitím vedeckých metód na objednávku formujú myslenie celej masy divákov a čitateľov. Je to na objednávku tých, ktorí médiá vlastnia a tí zase sledujú ciele iných zadávateľov…

V prípade súčasných prezidentských volieb USA americké mainstreamové médiá odviedli síce špinavú, ale perfektnú profesionálnu prácu. Perfektne spracovali celé obyvateľstvo USA a splnili úlohu objednávateľov. Kampaň Hillary tiež splnila svoje ciele. Absolútna väčšina voličov volila Hillary. V tomto je pán Banáš absolútne vedľa a sype bláboly. So špinavosťou mainstreamových médií je však možné súhlasiť.

Keby USA mali tradičný väčšinový volebný systém aký je v Európe, väčšinou hlasov voličov za prezidenta by bola zvolená Hillary Clintonová.

Fungoval ale „podraz“ zo strany volebného systému prezidenta USA.

Novinár Ron Elving to vysvetľuje – citujem:

Americký spôsob voľby prezidenta nie je úplne jednoduchý ani prehľadný, a preto Američania každé štyri roky sadajú k počítačom a do internetového vyhľadávača zadávajú slovné spojenie “voľba prezidenta USA”. Google zažíva nápor aj v týchto dňoch. Ľudia sa snažia pochopiť, prečo sa stal prezidentom Trump, keď väčšina z nich chcela Clintonovú.

Zjednodušene povedané, zakladatelia USA sa nevedeli dohodnúť na tom, či majú prezidenta voliť priamo občania. “Keď písali ústavu, mali skutočné pochybnosti o tom, či je priama voľba bežnými občanmi ten najrozumnejší spôsob výberu prezidenta,” vysvetlil dlhoročný novinár Ron Elving pre rozhlasovú stanicu NPR. Dodal, že tzv. otcovia USA pochybovali o schopnostiach bežného občana rozhodovať o prezidentovi.

Vznikla tak akási nepriama priama voľba prezidenta. Občania síce hlasujú za prezidenta, ale ich hlasy nejdú priamo danému kandidátovi a rozhodujú len o tom, koho podporia volitelia delegovaní jednotlivými štátmi. Volitelia sa zaväzujú hlasovať za toho, koho si vybrali občania daného štátu, a takmer vždy tak urobili.

“Našťastie sme sa väčšinu našej histórie nemuseli týmto systémom zaoberať, zbor voliteľov sa zdal len ako formalita,” hovorí Elving.

Zbor voliteľov je v každom štáte skupina ľudí oprávnených voliť a ochotných vykonávať túto funkciu. Väčšinou ide o členov strán. Ich počet je v každom štáte dvaja plus toľko, koľko má štát zástupcov v Snemovni reprezentantov, dolnej komore Kongresu. Ich počet je určený počtom obyvateľov štátu.

Počet voliteľov teda nezodpovedá priamo počtu obyvateľov štátu, ale každému štátu pridáva ešte ďalších dvoch. To trochu zvýhodňuje menej obývané štáty a taký bol aj zámer tvorcov tohto systému. Štáty nemali mať podľa nich pri výbere prezidenta slabé slovo len preto, že majú málo obyvateľov.

Povedzme, že v štáte Y väčšina ľudí podporí vo voľbách kandidáta Johna. Povedzme, že tento štát má podľa spomínaného kľúča desiatich voliteľov. Títo desiati volitelia neskôr odovzdajú svoje hlasy tomu kandidátovi na prezidenta, za ktorého hlasovala väčšina obyvateľov štátu, teda Johnovi. John získa za tento štát 10 hlasov.

Takto to funguje v takmer každom štáte USA, len dva majú mierne odlišné pravidlá. Celkový počet voliteľov je za všetky štáty plus hlavné mesto 538. Kandidát na prezidenta, ktorý získa nadpolovičnú väčšinu týchto hlasov (270) sa stáva prezidentom.

Uvedený systém spôsobuje, že kandidáti na prezidenta sa v predvolebnej kampani sústreďujú na štáty s vysokým počtom voliteľov. Občania štátov s malým počtom voliteľov sa cítia ignorovaní.

Je tu aj iný háčik. Hoci sa tento volebný systém snaží vyrovnať rozdielnu silu hlasov jednotlivých štátov, zoslabuje silu hlasov samotných občanov. Matematika pretavenia hlasovania občanov do počtu hlasov voliteľov môže spôsobiť, že väčšinu hlasov voliteľov za celú krajinu nezíska ten kandidát, ktorý získal väčšinu hlasov občanov za celú krajinu.

To sa stalo v týchto voľbách a v štyroch ďalších, naposledy v roku 2000, keď väčšina voličov hlasovala za Ala Gora, ale väčšinu hlasov voliteľov získal George W. Bush.

Keď k takej situácii dôjde, ozývajú sa kritici. Hovoria, že systém nie je demokratický a volajú po jeho zmene. Tá nie je jednoduchá. Vyžaduje si zmenu ústavy, dvojtretinový súhlas oboch komôr Kongresu a súhlas štátov. Naposledy sa taký pokus zastavil v 60. rokoch minulého storočia v Senáte.

Toľko vysvetlenie Rona Elvinga.

Tak sa stalo i teraz. Väčšina voličov USA zvolila Hillary no volebný systém pretavil ich hlasy do počtu voliteľov tak, že zvíťazil Trump. Tí voliči, ktorí do systému nevidia, sú sklamaní a frustrovaní. A Banášovia robia závery….

Takže „To be continued“.

Pre históriu je však tento „systémový omyl“ prospešný. Establishmenty rodín Bushovcov a Clintonovcov už boli značne prehnité a ich myslenie bolo mimo realitu tohto sveta. Skutoční vládcovia sú v pozadí a sú neviditeľní. Je už potrebná zmena. Hrozivý rast štátneho dlhu USA, bláznivá tlač ničím nekrytých dolárov a nekonečné vojnové dobrodružstvá by mohli spôsobiť nielen katastrofu USA ako štátu, ale i obrovské krízy a katastrofy v celom svete. Je istá nádej, že Trump urobí obrat k lepšiemu vývoju. V záujme USA i sveta.

Karol Železný