Umenie narábať s časom

Slovensko 10. januára (HSP/Foto: Mária Čapáková)

…práve som zabudla, prečo som šla do kuchyne. Lepšie povedané, prestala som na to myslieť v momente, keď som zbadala hory posypané snehom, ako krásne svietia do ranného šera. Namiesto prípravy raňajok vznikla rýchlo jedna fotka. A po niekoľkých minútach kochania sa výhľadom z okna som sa zamyslela nad tým, čo to pôvodne bolo, prečo som šla do kuchyne?

O chvíľku potom otváram chladničku a márne v nej hľadám niečo, čo vlastne do chladničky nepatrí a treba to hľadať v skrinke… Som snáď zamilovaná?! Raz mi bolo vysvetlené, že zamilovanosť je zmena stavu mysle. No a tú ja teraz rozhodne mám. Ibaže… som sa len pozrela von z okna na hory a som niekde úplne inde…

Nevadí. Napokon aj na tie raňajky došlo. Pri pootvorenom okne, s kulisou nekonečných vraních piesní a štebotaním vtáčikov, akoby vôbec nebola zima. Napokon, rozkvitnuté kríky a malé kvietky v tráve tiež nasvedčujú skôr tomu, že toto sa viac podobá na jar ako na zimu. Tak začal deň. Nedeľný kľud sa mi zavŕtal až pod kožu. Atmosféru mi dopĺňajú Nedvědove piesne a čistý vzduch zvonka. Pokoj a krása sa stretli v mojej realite a v hlave mi lietajú myšlienky zľahka ako motýle…

Zastaviť sa v tomto okamihu a nechať plynúť čas len tak pomimo… Ako to ktosi povedal – čas si vymysleli ľudia, aby vedeli od kedy do kedy a čo za to… Tak nech si plynie, nech neruší. Veľa rokov mi trvalo zbaviť sa akéhosi “stihomamu”. Rátala som sekundy, vypočítavala, koľko mám ešte času, čo všetko stihnem a čo už vôbec nestíham. Hodnotila som dni na základe toho, čo sa mi podarilo stihnúť a čo si, žiaľ, prenášam do ďalšieho dňa. Naháňala som sama seba a vlastne ani neviem, prečo. Na otázku, čo mám v pláne, prípadne čo budeme dnes robiť, som odpovedala – no ja musím ešte to, tamto a hento a toto tu nestíham…

Umeniu narábať s časom sa treba učiť. Inak nás uženie niekam, kam vôbec nechceme. A opäť sa pozriem na hory a skaliská… Tým je úplne jedno, že okolo plynie nejaký čas. Hrdo čnejú a hovoria o tom, že pre ne čas zastal… A kamene? Prednedávnom som prechádzala okolo dvora, kde predávajú kamene. Rôznej veľkosti, farby, tvarov… A tam medzi nimi je kríž a pod krížom veľký kameň, na ktorom je napísané: “Ty sám sa musíš rozhodnúť, čo chceš začať s časom, ktorý ti je daný.”

Umiestniť takýto citát medzi kopu kameňov – akú výpovednú hodnotu to má! Kto ide okolo a zbadá tento nápis, či chce, či nie, musí sa zamyslieť. Kto je vnímavý na znamenia, tu pochopí, že čas je niečo, čo treba opracovať ako ten kameň… Objaviť v ňom krásu, dať mu dušu a zmysel… Pracovať s ním ako s materiálom, nie len ako s veličinou, ktorá sa nedá zastaviť…

Nad horami vyšlo slnko a jeho lúče zaplavili celý môj svet. Doplnili krásu okamihu, v ktorom si hoviem a nerátam sekundy. Neviem odhadnúť, ako dlho už ten okamih trvá… plynúci čas je niekde úplne inde a ja si vychutnávam zmenu stavu mojej mysle… Zdá sa, že čas narazil sám na seba. Alebo som konečne prišla na to, čo s ním? Zo svojich dlaní cítim vôňu celeru a ten krásny okamih sa opäť o kus predĺžil. Medzičasom sa dovarila nedeľná polievka a čas sa stratil do neznáma…

Nezabudni, ty sám sa musíš rozhodnúť, čo chceš začať s časom, ktorý ti je daný.

Mária Čapáková